Ekonóm Tomáš Sedláček: Ďalší biftek už je veľa

"Ak sme v súčasnosti svedkami nejakej krízy, potom je v kríze celá naša civilizácia. Kvôli tomu netreba dlho filozofovať ani sedieť na Hrade."

Tridsaťjedenročný Tomáš Sedláček sa narodil v Roudnici nad Labem. V detstve žil niekoľko rokov vo Fínsku a Dánsku, kde jeho otec pracoval ako pilot. Ako dvadsaťštyriročný dostal mimoriadnu ponuku pracovať vo funkcii poradcu pre vtedajšieho prezidenta Václava Havla, ktorý si Sedláčka vybral na odporúčanie Fakulty sociálních věd UK ako človeka s moderným vzdelaním a sviežim pohľadom na ekonómiu. Sedláček túto prácu takmer odmietol, keď pri prvom telefonickom rozhovore s hlavným Havlovým poradcom Pavlom Fischerom mylne usúdil, že mu prácu ponúka cestovná kancelária Fischer. Počas Špidlovej vlády Sedláček nastúpil ako poradca ministra financií Bohuslava Sobotku a podieľal sa na prípravách daňovej, dôchodkovej a zdravotníckej reformy. Aj vďaka tomu bol počas štipendijného pobytu na americkej univerzite v Yale v roku 2006 vybratý ako jeden z piatich mladých ekonómov medzi "Young Guns: 5 Hot Minds in Economics". V súčasnosti už druhý rok pracuje ako ekonomický stratég ČSOB.

Čaká nás ťažký rok, alebo predpovede zveličujú?
– Rozhodne by som nečakal žiadnu katastrofu. Pár rokov sme sa zúrivo hnali dopredu a teraz iba trochu spomalíme. Nič viac.

To znie až priveľmi nádejne...
– Pokiaľ túto krízu hodnotíme iba z ekonomického pohľadu, nečaká nás nič tragické. Máme sa najlepšie, než kedykoľvek predtým. Podľa slov Biblie: Musíme z Pánových rúk prijímať to dobré i zlé. A toto ešte stále nie je to zlé – rozhodne nie také zlé, aby sa politici museli predbiehať, kto zlacní jedlo. V novom roku pravdepodobne viac spomalíme, v najhoršom prípade budeme stagnovať, ale v roku 2010 sa podľa všetkých predpovedí opäť vrátime k rastu. Otázkou však je, či je to takto správne.

A aká je odpoveď? „Rast“ už je prežitkom?
– Ekonómovia takéto otázky a odpovede neriešia. Naša veda skúma iba to, ako maximalizovať rast.

Okrem ekonómie prednášate i filozofiu, citujete Bibliu, dva roky ste pracovali na Hrade u bývalého prezidenta Václava Havla. Predpokladám, že „maximalizácia rastu“ vám ako recept na šťastie stačiť nebude...
– Máte pravdu. Ak sme v súčasnosti svedkami nejakej krízy, potom je v kríze celá naša civilizácia. Kvôli tomu netreba dlho filozofovať ani sedieť na Hrade. Táto kríza vyviera z desiatich-dvadsiatich rokov šialeného napchávania sa, šialenej nadspotreby. Nie je to čisto ekonomický problém.

Naša situácia sa v mnohom podobá rímskej ríši pred jej zánikom: máme relatívne bezproblémový život, s nikým veľmi nebojujeme, svoje ideály sme nejakým spôsobom dosiahli a hlavnou témou nášho života sa stala ekonomika. V momente, keď sme zekonomizovali úplne všetko a ľudí zaujíma iba to, či budú mať na výplatnej páske viac alebo menej, potom je to podľa mňa známa dekadencia. Najmä ak si uvedomíme, že z toho neexistuje cesta von, pretože politik vo všetkých štátoch dnes vyhráva len na základe ekonomiky. Musí prisľúbiť ešte väčšie bohatstvo, inak nemá šancu.

Rastom a pokrokom na druhej strane je možno to, čo drží náš svet pohromade. Naozaj sa toho môžeme vzdať?
– Ak sa máme skutočne vyliečiť z krízy, potom si to vyžaduje celospoločenskú zmenu. Prestať sa napchávať. Nemusíme sa doslova vyzliecť donaha, ale rozhodne by sme mali uzavrieť pár desiatok posledných rokov, hovorme im napríklad Doba dúhová. V USA, ale i v Európe a u nás sme jednoducho spotrebovávali viac, než sme si mohli dovoliť. Rodiny, podniky, banky, štáty... všetci mali dlhy. Ak sa to robí vo veľkom, už to nemožno udržať. Dlho sme balansovali na hrane a teraz sme sa o ňu porezali. Dostali sme sa tak ďaleko, že štandardné recepty už zlyhávajú. Štáty nútia ľudí do spotreby, nútia banky, aby znova ponúkali lacné hypotéky – ak je to možné tak všetkým – a pomaly sa vraciame späť k bodu číslo jedna. Ale ak sa neuskromníme na nejakú primeranejšiu úroveň konzumu, potom to inak nepôjde. Veď my sme najbohatšou civilizáciou na svete i v histórii ľudstva!

Václav Havel nedávno utrúsil, že nechápe, prečo by sme mali za každú cenu ďalej rásť, keď nás je stále rovnako. Má pravdu? Neznie to trochu naivne?
– Naivne to vyznieva možno len v konfrontácii s dnešnou spoločnosťou, keď jednoducho nie sme schopní zastaviť sa. Pokiaľ rast pod dve percentá je u nás považovaný za problém, keď je potrebné zavádzať krízové balíčky, potom je niečo zlé v kráľovstve dánskom. Asi by sme sa mali zamyslieť nad tým, či nám náhodou nestačí to, čo máme.

To sa ľahko hovorí, keď si pritom dávame päťstokorunový tatarák v reštaurácii s výhľadom na Karlov most...
– Ja si aspoň nekupujem tatarák na dlh. A keď sa to tak vezme, pokojne nemusím desať dní jesť vôbec.

Vôbec?
– Určite. Pôst bol bežnou súčasťou diéty našich predkov. A navyše, malo to duchovný náboj, nebola to len starostlivosť o telo a túžba schudnúť ako dnes. Pôst je to, čo naša spoločnosť potrebuje. Ak chcete, aby vám chutilo jedlo, musíte mať hlad. Ibaže naša spoločnosť rieši problémy sýtych. Ako pohostíte sýteho? Vymýšľate drahé jedlá z nudy, kančie na danielčom a tak... Jednoducho hlúposti. Pritom sýteho aj tak nepotešíte, dokonca ho zvýšením spotreby ešte viac rozladíte.

Ak chceme obnoviť chuť do jedla, môžeme si objednať napríklad skvelé a drahé delikatesy, alebo si dať pôst a potom nám bude chutiť aj chlieb s maslom. A môžeme mať z toho úplne rovnaký úžitok.

Ako dlho ste s pôstom vydržali?
– Asi desať dní. Namiesto jedla som pil vodu s javorovým sirupom, do toho som vytlačil limetky a pridal korenie. Bolo v tom všetko, čo telo potrebuje. Vtedy zistíte, že hlad je psychickou záležitosťou, že ide len o prekonanie tohto zvyku, že pusa jednoducho iba potrebuje stále žuť niečo tuhé. Inak je to príjemné, máte množstvo času, odpadnú raňajky, obedy, večere plus všetko to premýšľanie o jedle, nemusíte chodiť nakupovať, nepijete, nefajčíte. Všetko sa spomalí, pretože telo nemá energie nazvyš a prepadne vás taká hĺbavejšia nálada. Je to naozaj príjemné, po Vianociach to všetkým odporúčam.

Václav Klaus, ktorému stále verí 60 percent Čechov, pôst neodporúča. Radí: „Utrácať, utrácať, utrácať...“
– Áno, to chápem, to je bezprostredné praktické riešenie. Dlhy a spotreba sú našou drogou, ktorú nemožno len tak prerušiť. Aj narkoman na začiatku liečby potrebuje svoju dávku, nemožno ju znížiť naraz.

Pochybujem, že prezident to myslel takto...
– Terajší prezident dokáže dobre vycítiť, čo si ľud žiada. A podľa toho sa správa. Naša civilizácia je rozmaznaná a potrebuje rast, inak upadá do nacizmu a dosť agresívnych riešení. Bohužiaľ musíme rásť, inak príde kríza. V tridsiatych rokoch z toho vznikol nielen Hitler, ale celý rad ďalších podobných režimov v Taliansku, Fínsku, Maďarsku, na Slovensku...

To hovoríte ako paralelu s dneškom?
– Nie, to nie. Dnešná kríza nebude z hľadiska životnej úrovne taká hlboká ako v tridsiatych rokoch. Predsa dnes sme na oveľa vyššej úrovni a pád o niekoľko percent nikoho nezlikviduje a okrem toho možno očakávať, že už v roku 2010 sa svet vráti na rastovú trajektóriu.

Pokiaľ ale pôjdeme v starých zlých koľajach, kam sa dostaneme?
– Vyzývam filozofov, nech hovoria a nájdu odpoveď, kam toto všetko smeruje. Ja k tomu môžem povedať iba to, čo ukazujú ekonomické grafy a sedliacky rozum: ak sa bavíme len o Česku, potom za posledných dvadsať rokov sme nepredstaviteľne zbohatli a mierny pokles nás nezabije. Kto si v roku 1989 vedel predstaviť, že pôjdeme do Nemecka alebo do Škandinávie a nebudeme musieť vláčiť so sebou batoh plný konzerv? Že pôjdeme na Západe do reštaurácie, že nebude problémom ísť si zalyžovať do Rakúska? A pritom všetkom bude ľuďom zaťažko platiť tridsať korún u lekára?

Čo z toho vyplýva?
– Z toho vyplýva, že je dobré, keď sa nám darí, ale že po dlhej dobe prudkého rastu sa môže stať, že to chvíľu nejde. Keď sa pozriete na rast Wall Street od vojny, vidíte že do 80. rokov krivka stúpala veľmi, veľmi mierne, ale za posledných dvadsať rokov, v dobe globalizácie, je to úplný Mount Everest. Taký strmý nárast nikdy predtým nenastal.

Je to dôkaz, že Rím padne?
– Sú tu podobné príznaky. Keď sa vrátim k jedlu, môžete si všimnúť, že dnes z jedla vyberáme tie najtučnejšie časti, tuky a cukor. Ale ide o paradox, cukry a tuky boli vždy to najvýživnejšie. Chudá panenka, v tej nebola žiadna energia, to sa dávalo psom. Keď zjete steak, potom na jeho spracovanie spotrebujete polovicu energie, ktorú telo získa. My z jedla vyberáme to najvýživnejšie, aby sme mohli jesť a pritom nejesť. Vlastne je to iba hygienickejšia forma toho, čo robili Rimania alebo šľachtici v stredoveku, keď si do krku pchali pierko.
Alebo všetka tá kozmetika a životospráva, to je ako hľadanie elixíru mladosti. V kréme musí byť vždy nejaká tajomná exotická bylinka, ženšen alebo ginkgo biloba. Uhorka je iba pre chudobnejších, tá to jednoducho byť nemôže. A potom sa tým natierame alebo to jeme, aby sme boli stále mladí a fit.

Pozrime sa na zábavu: aj tá je dnes priemyslom a biznisom. Okolo seba si vytvárame virtuálne svety, aby sme sa dokázali zabaviť. Je zaujímavé vidieť, ako v poslednom čase išlo nahor science-fiction a najrôznejšie fantazijné svety. Jednoducho rozprávky, ako keby sme sa vracali do rokov dieťaťa, ktoré sa len hrá, počúva rozprávky a baví sa. Sedíme na pohovke, jeme chrumky a kupujeme si dobrodružstvá.

Máte dvojročného syna Kryštofa. Vidíte nejakú nádej, že sa jeho generácia polepší? Čo ho čaká?
– Asi nie taký závratný rast bohatstva ako nás. Dôležité je opakovať si, že už za našej generácie ľudstvo veľmi zbohatlo a že teraz môže byť šťastie niekde inde. Drieme od rána do večera v práci, ktorú máme radi, aby sme si mohli kúpiť veci, ktoré nepotrebujeme. To je citát z Klubu bitkárov.

My sme uspokojenie z konzumu vyťažili bezozvyšku, tam už nie je ani kvapka. Pokračovať v tom ďalej, to je, ako keby sme chceli nasýtenému človeku urobiť radosť tým, že mu nanútime ešte jeden steak. Pritom si iba potrebuje oddýchnuť. Trpíme nedostatkom dostatku. Všetko máme, po čom túžime. A kde zomrie túžba, umrie i naplnenie.